sbohem_
středa | 8. 04. 2015 | 19:30
Adieu au langage
| | |
70 min.

režie: Jean-Luc Godard | scénář: Jean-Luc Godard | kamera: Fabrice Aragno | hrají: Héloise Godet, Kamel Abdeli, Richard Chevallier, Zoé Bruneau, Christian Gregori, Jessica Erickson, Marie Ruchat

↓ Stáhnout v PDF

„Godard opäť robí problémy.“ Takto teoretik Davil Bordwell otvára svoju recenziu na najnovší film Jeana-Luca Godarda. Tento pocit samozrejme vychádza zo znalosti predchádzajúcich Godardových diel, avšak Sbohem jazyku dokáže byť šokujúci aj v kontexte celej autorovej tvorby. Na rozdiel od predchádzajúceho Socializmu (2010) Godard v rámci osobitej kompozičnej techniky vyvíja ešte vyhrotenejší formotvorný princíp, ktorý determinuje polymorfné montážne tvary, asynchrónne rozloženie zvuku a obrazu, vizuálnu dezorientáciu a nekoordinované úvahy zošité z iných mediálnych textov. Filmové médium tak ešte viac pripodobňuje mysleniu ako takému, čo je napokon podstatnou a žiadanou vlastnosťou pohyblivého obrazu z hľadiska montážnej teórie – okrem filmu iba sen či predstava (teda virtuálne deje) poskytujú „strihové“ vnímanie reality, ktoré umožňuje montáž. Naopak podľa Bazinovej teórie filmovej evolúcie smeruje vývoj filmu k čo najvernejšiemu napodobeniu reality vo vlastnostiach optických a časových, a to by malo znamenať redukciu strihovej zložky a odstránenie technologických vád. Godard popiera tento predpoklad priamym vyhlásením vo filme (realita ho nezaujíma, považuje ju za únik z nedostatku fantázie) i jeho formálnou podobou – zvýrazňuje šum, vizuálnu a zvukovú repetíciu a ďalšie javy, ktoré hyperbolizujú neprirodzenosť (fantastičnosť) filmového média. Ako pridruženú vlastnosť reality chápe jazyk – nástroj politiky, nie lásky.

Bezprostredné chovanie prirodzene nemého psa na prechádzkach v prírode i v interiéri je vo filme vyvažujúcim prvkom oproti problematickým rozhovorom muža a ženy. Zviera nepotrebuje oblečenie (ani reč), pretože v prírode neexistuje nahota, ktorú ľudia vytvárajú používaním jej opozície, a tak je to i s mlčaním a jazykom. Muž a žena sa prekrývajú kabátmi čoby nánosmi diskurzov a rečových stereotypov, ktoré na pozadí mizanscény dopĺňajú mužsko-ženské scény z televízie.

Množstvo intertextuality na viacerých úrovniach spôsobuje, že Sbohem jazyku môže budiť dojem mozaikového filmu, ktorého dlaždicová štruktúra prepúšťa významy po pásmach fragmentov, ale Godard takto montáž nevyužíva. Chápať u Godarda významový fragment namiesto významu a absurditu namiesto prirodzenosti je lákavým omylom, ktorý môže znemožniť sledovanie filmu s bezbolestným diváckym postojom. Mnohí kritici Godarda obvinili z esejistickej pózy, ale oveľa triezvejšie pôsobí konštatovanie Pavla Sladkého: „Nesrozumitelný ale Godard není.“ Paradox zrozumiteľnosti Godardových filmov spočíva v premiešaní a rozšírení, nie rozbití významu.

Posledné okamihy Sbohem jazyku v typickej godardovskej významovej šírke pravdepodobne dokladajú predurčenosť reči k použitiu ako sofistikovaného nátlakového prostriedku – detský nárek ešte nemá povahu konkrétneho jazyka, ale vystrieda ho ľavičiarska pieseň La caccia alle streghe od Alfreda Bandelliho a nakoniec znejú už len surové výkriky demoštrácie. To je vyvrcholením pesimistického filmového zamyslenia, v ktorom jazyk predstavuje silový nástroj presadzovania osobných a kolektívnych postojov, ale nikdy nie je tým, vďaka čomu možno naozaj spoznať druhého človeka.

Dominika Moravčíková

Najnovší film klasika francúzskej novej vlny zaznamenal kontroverzné prijatie kritikov i diváctva. Radikálny experiment, v ktorom sa okrem tematizovania rozkladu ľudskej reči fragmentuje aj filmový jazyk, hľadá nové cesty myslenia a prejavu, pričom divácky komfort celkom ustupuje dobrodružstvu zložito koncipovaného znázornenia nedorozumenia a intimity. Godard, ktorý usilovne stavia a vzápätí rozbíja jednotnosť svojho filmu na úrovni deja i vizuality, sa tak dostáva do pozície rebelanta namiesto stereotypu starého majstra.